Obývací pokoj

Sleduje ho, ako mu to ide, pravdepodobne sa do toho vyzná viac, než ona. Nechá ho však, ani mu do toho nekecá. Rana už tak neštípala, ako prvý krát, a už ani toľko nekrvácala. Nebola je príliš hlboká, predsa len to bolo v rýchlosti a z relatívnej diaľky. Bol to úľavný pocit, mať ju obviazanú aj keď vedela, že ju čoskoro začne svrbieť a škrabať koža pod tým ovínadlom. Na to si bude musieť zvyknúť, čo už. Potom od neho padla otázka, čo robila, že sa jej toto stalo. Výhovorka potkla som sa asi nezaberie, čo? Aj tak sa to tu predsa mohlo stať každému. Snažila som sa zbaviť svet jedného prebytočného človeka, vysvetlila mu v skratke a keďže oni len tak nejaké zákazky nebrali a nevinných ľudí, nech už na nich bola vypísaná odmena aká chcela, nezabíjali, mohlo mu dojsť, že tým myslel temné vrany. "Aj sa mi to podarilo," dodala ešte po chvíli víťazoslávne, takže toto, pre ňu zanedbateľné zranenie, nebolo zbytočné. Stálo za to. Keď jej doviazal nohu, vďačne sa usmiala. "Ďakujem ti moc, Robin." Usmiala sa svojim vycereným úsmevom so zavretými očami. Ako slniečko. "Nabudúce aspoň budem vedieť, koho hľadať, keď sa niečo podobné stane." Samozrejme, že ho naozaj neplánovala otravovať s ošetrením rany. To by sa skôr mala naučiť zvládnuť bezchybne sama. A z toho čo odsledovala od neho už to bude hádam lepšie. "Som Calli, mimochodom." Teraz už s úprimným priateľským úsmevom, ktorý u nej vidieť zriedkavo, väčšinou sa, ako už on mohol zistiť, vyžíva v irónií a kúsavých či vtipných poznámkach, mu podala ruku, aby sa zoznámila. Taký zvláštny zvyk, no nehodlala ho vynechať. Potočila s nohou. Čoskoro sa to zahojí a bude fajn. Spomenula si, že niekam musí ísť, a to aj napriek tej nohe. Nemohla to odložiť. "Prepáč, musím ísť," ospravedlnila sa v rýchlosti, zobrala si potrebné veci a vydala sa von chôdzou, akú jej noha dovolila. Aspoň ju rozchodí, no čo.

Chúďa. Až jej toho dievčaťa bolo ľúto. Vyzerala ako vtáčatko, ktoré zrovna vypadlo z hniezda a nevie, kde je. Našťastie sa však nakoniec rozhodla nastúpiť do toho auta a ísť s nimi. Teda - s ňou. Blonďák sa rozhodol, že pôjde zvlášť, ako neskôr zistila, na svojej motorke. Netrvalo dlho a dobehol ich a spolu zaparkovali až pri ich skrýši, ich skromnom - ale predsa celkom veľkom príbytku. Vypla rádio, vystúpila a otvorila dievčati dvere. Tvárila sa priateľsky, ako to len ona dokázala. Nie, že by nebola. Ale väčšinou sa v nej tvorili viac ironické poznámky na doberanie druhých, než pekné slová. Následne auto zamkla a vydala sa dnu k nim. Čo s ňou teraz? Nebude v bezpečí doma. Či ano? Budú ju Temní hľadať naďalej? Alebo sa to skončí ako že je mŕtva? Kamery neklamú, určite budú všetci vedieť, že sa niečo zomlelo, ale to ju už nezaujímalo. Dúfala len, že tá brunetka bude mať z toho pekné problémy. Priala jej to. Dostali sa až do veľkej časti, používanej ako obývačka. Zrovna tam nikto nebol, zrejme všetci spali, veď bolo nad ránom. Ukázala na gauč rukou, aby si Eva sadla. Mala by si odpočinúť, nehovoriac ešte o tom, že teraz ju poslať domov by bolo neuvážené a nebezpečné. Zatiaľ sa to celé tiahlo v tichu. Doniesla však Eve aspoň vodu. Pár minút na to musel blonďák náhle odísť, nevedno kam, s tým sa im nezveril. Celú tú dobu premýšľala, čo s ňou. Mala by odísť niekam, kde o nej Temní nebudú vedieť. Aby náhodou nechceli dokončiť, čo začali. Chvíľu sa prechádzala sem a tam, tak sa jej lepšie myslelo. Potom si sadla oproti nej. Pekné to dievča. Zlaté. A chúďa, určite vydesené. Oprela si lakte o kolená a nahla sa bližšie. "Bolo by nebezpečné, keby si ostala vo svojom byte. Máš nejaké miesto, kam by si sa mohla zabývať? Než ti nájdeme niečo nové?" Oprava - ona nájde. Pri pohľade na ňu sa v nej snáď prebudilo akési dobré ja, chcela jej pomôcť. A dosť pochybovala o tom, že ostatné Vrany boli tak ochotné tiež. No, nejaké peniaze sa nájdu, bude jej snáď schopná nájsť nové bývanie ďaleko odtiaľto. "U známych, u kamarátky, ja neviem. Prinajhoršom... môžeš ostať nejakú chvíľu aj tu. Ale pochybujem, že by si chcela. Nie sme zrovna výberová spoločnosť, a poviem to na rovinu. Nemusela by si ani tu byť v bezpečí. Pôjdeme k tebe, zbalíš si veci a vyparíš sa čo najskôr a čo najďalej, inak si ťa znova nájdu a tentoraz ťa už zachraňovať nebudeme. Rozumieš?" Jej hlas bol pevný a doslova prikazoval. Keď však premýšľala normálne, a vážila si svoj život, našla v tých slovách isto vôľu pomôcť jej. Ako sa dohodli, tak aj spravila. Nasadli do jej auta a odviezla ju k nej domov. Čakal tam na ňu živý a zdravý psík, ale taktiež kopa vecí, ktoré si musí zbaliť. "Prídem po teba zajtra? Môžem ťa odviesť. To by ti snáď mohlo stačiť na to, aby si sa pobalila. Neboj sa, dnes ťa tu už isto hľadať nebudú." Možno vôbec. Ale nikdy nebolo zlé mať istotu. A chcela žiť v strachu? Asi nie. Nikto nechcel. Snáď len ona, preto bola medzi Vranami. Vedomí si toho, že každý deň môže byť ich posledný, aj tak robili svoju prácu. Rozlúčila sa s ňou, dokonca ju aj zľahka objala a potľapkala po pleci. Než sa vydala preč, do noci.