Empire State Building

Rozhodně dneska nemá nějakou sentimentální náladu, že by se potřebovala podívat na celý New York z jedné ze svých nejoblíbenějších budov. Možná by si mohla koupit nějaké patro, prolítne jí hlavou. Podívá se na to, až dorazí domů. Neměla by k tomu jiný důvod než ten, že Empire State Building má prostě ráda. Je to ikona New Yorku, a to je její oblíbené město. Ale přes to všechno by tady dnes nebyla, kdyby si nějaký blbeček nedomluvil schůzku až takhle vysoko. Mohli prostě jít na kafe. Už jenom dostat se až na vrchol této impozantní budovy zabere dost času, i když ona se samozřejmě nezdržuje frontami a vždy je přeskočí díky svému VIP náramku. Za pohodlí si i trochu připlatí, s tím rozhodně nemá problém. Na veškeré dnešní zařizování se oblékla do přiměřeného kostýmku, ten je nyní ale schovaný pod kabátem světle modré barvy, která dost zvýrazňuje modrou část v jejích šedých očích. Dlouho už modrou na sobě neměla, ale dnes ráno, když se konečně dostala z postele - právě dneska se to zdálo jako nemožný úkol, který nakonec přemohla jenom tím, že potřebovala strašně moc na záchod - měla takovou předtuchu, že jí vlastně světle modrá sluší a že i když tento kabát měla naposledy tak před dvěma roky, tak že dneska by ho mohla vzít na procházku po městě. Měla ještě nějaké zařizování na radnici a na dalších přidružených úřadech a musí říct, že je z toho už taková uťapkaná. Všechno to bylo kvůli stavbě nové budovy, která bude na její jméno, a moc radostí jí zatím dnešek nepřinesl. Takže to, že teď má zprostředkovat nějaký obchod, je sice její osobní zájem a její osobní práce, ale teď se upřímně vůbec netěší. Spíš by si chtěla odpočinout, zajít na nějaký film nebo na nějakou párty, ne pracovat. Ale nedá se nic dělat. I přes to, že schůzka má proběhnout v jednom z nějakých barů, kam vás normálně nepustí ani s VIP náramkem, tak se ještě zdržuje na ochodu, kde může koukat na všechna světla okolního města a může na chvíli vypustit z hlavy všechno, co potřebovala. Tady nahoře není nejtepleji a navíc tady fouká a každý normální člověk by se hnal dovnitř do tepla, ale ona tam teď právě strašně nechce. Stojí u zábradlí a zrovna tady, když se člověk podívá dolů, napadají ho nejrůznější myšlenky. Napadají i ji, ale nic neprovádí. Navíc, i kdyby něco zkusila, její bodyguard stojící tak tři metry od ní by jí asi všechno překazil. Ale stačilo by jenom skočit a mohla by si odpočinout. Smutně se pousměje nad tou myšlenkou a dál natahuje minuty, kdy tady mrzne a kdy ještě nemusí nad ničím přemýšlet.

,, najlepšia smrť je neočakávaná.“ – Gaius Julius Caesar
Jeden schod za druhým znamenalo pre neho prekonávanie prekážok. Každý jeden krok, ktorý urobil vpred pre neho vždy znamenalo posúvať sa vpred a nepozerať sa za minulosťou, ktorá by sa už nemala spomínať. Nikdy to nerobil, nemyslel na to, čo za sebou zanecháva aj keby to malo byť to najkrajšie obdobie v jeho živote. Oh, aké sentimentálne myslenie počas toho, ako prekračoval jeden schod po druhom len aby sa dostal na to miesto, ktoré on sám vybral. Nerobilo mu to problém, pretože v živote nehľadal len tie jednoduché cesty. Možno tento malý výšľap bol dokonalým obrazcom toho, akým človekom Falco v skutočnosti je. Aj napriek tomu, že jeden rok sa za druhým míňa a on už nebude tým najmladším človekom, stále ani on sám nevie akým je človekom. Nevie ani len o tých hraniciach, ktoré sa nachádzajú v jeho hlave. A to sa hovorí, že fantázia človeka, nemá hranice. No ako to je v skutočnosti možné?
Muž, ktorý mal ruky v čiernom kabáte. Oblečený ako pravý elegán, pričom si vybral jeden zo svojich oblekov, do toho si dal čiernu kravatu a zakončil to tmavým šálom, ktorý sa mu len letmo dotýkal krku. Nechcel si ho uviazať rovnakým spôsobom ako kravatu. Nechcel pociťovať ten pocit, ako keby ho niekto škrtil, pretože mu tá myšlienka nikdy neprišla správna. Nebolo to tým, že by sa mu nepáčilo mať okolo krku obviazanú kravatu. No niečo na jeho krku mu vždy pripomínalo podvedome to, že aj mnoho povinností ho dokáže zviazať. V tom momente cítil rovnaký pocit, ako keby ho niekto rukami zvieral okolo hrdla a nemal v pláne ani len na malý okamih poľaviť.
Falcovi to trvalo možno dvadsať minút, kým sa dostal na to správne miesto, jednou rukou sa dotkol kovovej kľučky a ešte raz sa pozrel na to, ako v skutočnosti vyzerá. Nechcel pôsobiť ako človek, ktorý si nedáva pozor na maličkosti, ktoré by sa mohli nachádzať na jeho oblečení. On sám to mal v obľube, kontrolovať, pozorovať človeka. To, ako sa rozhodol vybrať si svoje oblečenie, to ako sa pohybuje alebo dokonca to, ako sa tvári v určitých okamihoch. Robilo mu to radosť, vídať rôzne typy v rôznych situáciách. Možno práve toto bol ten pravý dôvod, prečo sa chcel nachádzať na mieste, kde by mal pocit súkromia. Kedy by sa okolo neho nenachádzalo desiatky ľudí, ktorých by musel sledovať a skúmať. V takom okamihu sa nevedel ovládnuť, nevedel prinútiť svoj zrak a hlavne svoju myseľ sústrediť sa len na jednu jedinú vec. Mal rád súkromie, to kedy sa mohol sústrediť len na tú danú osobu a nerozptyľovať sa žiadnym náhodným podnetom, ktorý by sa mohol alebo nemohol nachádzať v jeho prítomnosti. Možno to je zvláštne, hlavne pre niekoho, kto sa nachádzal denne v kolobehu diania, kde jeden človek striedal toho druhého a nebola tam takmer žiadna šanca na to, aby niekto mohol spoznať každého jedného človeka. No v tejto chvíli to bolo úplne iné, možno ak by sa nachádzal v situácií, kde by vonkoncom nezáležalo na tom, kde sa nachádza, kedy by sa jednalo len o rozhovor, ktorý v skutočnosti je jeden z tých nepodstatných len aby sa človek na nejaký ten čas zabavil a myslel na niečo iné, možno by sa rád stretol na mieste ako je kaviareň alebo nejaký bar. No teraz to bolo iné. V momente, kedy pohol kľučkou a otvoril dvere na strechu, tak vedel, že určite nemôže urobiť krok vzad. On sám sa nikdy nepokúšal o to, prísť na stretnutie o niekoľko minút skôr. To nie, no v momente, kedy sa pozrel na hodinky, ktoré mal na pravej ruke a videl ako ručička ešte nedovršila svoj cieľ uvedomoval si, že má náskok tridsiatich sekúnd k dobru. Určite by to bolo o niečom inom, ak by meškal. No to sa mu nestávalo často. No to si uvedomil hned v momente, kedy mal možnosť vidieť dámu pred sebou, že zjavne ona bola človekom, ktorý chodila na stretnutie o nejaký ten čas napred.

,, je mi veľkým potešením vidieť vás na tomto mieste. Myslel som si, že moje pozvanie odmietnete.“ Povedal pokojným hlasom Falco, pričom sa postavil k nej, dal si dole z rúk, kožené rukavice ktoré ho mali ochrániť pred mrazom a nepríjemným pocitom zimy, pričom svoju ruku natiahol práve k nej. Falco, vždy vedel ako sa má v spoločnosti a hlavne v spoločnosti žien správať. Ako má vystupovať, akými gestami sa má prejavovať. A v tomto prípade to rozhodne nebolo inak. Mal možnosť pozrieť sa na jej tvár, ktorá bola ako samotným obrazom, ktorý namaľoval jedinečný autor svojimi štetcami. V tejto chvíli bude ten moment, kedy bude môcť jej krásu, prejavovanie sa, reč, myslenie analyzovať a urobiť si v hlave svoj osobitý názor, ktorý by sa skladal z niekoľkých bodov. Zvláštne, aj napriek tomu, že si myslel, že všetko zdedil práve po svojom otcovi, tú vášeň anatomie, bolo viac ako len jasné, že práve posudzovanie ľudí, nie pacientov samozrejme, zdedil po svojej matke. Kedy sa mu v hlave takmer okamžite objavilo niekoľko posudzovacích škál, ktorými sa bude riadiť. No nikdy svoj názor nepovie tak, ako to v skutočnosti vidí. Vie, kedy si má držať profesionálny odstup a kedy svoje myšlienky nechať iba vo svojej hlave v ktorej sa ako inak, nachádza mnoho mnoho myšlienok a rôznych pochodov, ktoré by zjavne mnoho ľudí nedokázalo pochopiť.  Bol za to rád, prácu svojej matky obdivoval už od okamihu, kedy to mal možnosť vidieť na vlastné oči. Škoda len, že práve ona mala v tomto okamihu na neho pomerne neprofesionálny pohľad.
Falco sa chytil letmo zábradlia pričom sa pozrel na oblohu na ktorej sa nachádzalo niekoľko súhvezdí. Krásne, žiarivé hviezdy, ktoré mali ľudom pripomenúť to, že aj napriek tomu, akú v rukách držia moc, ako veľmi si o sebe myslia, že sú schopní a vplyvnými v samotnom vesmíre by sa dali prirovnať len k malému zrniečku popola.
,, čím temnejšie je nebo, tým jasnejšie vyniknú hviezdy.“ Povedal Falco pričom sa pozrel na jedno zo súhvezdí a následne pocítil ako sa jeho kútik pier stočil do malého náznaku úsmevu. Jeho pohľad bol venovaný tej nádhere, ktorá sa dala z tohto miesta pozorovať veľmi dobre. Možno aj to bolo jedno z tých malých vecí, prečo sa rozhodol práve pre toto miesto. ,,Leonardo Da Vinci..“ dodal k svojmu predošlému malému výroku pričom si uvedomil, že to urobil zasa. Nevedel si niekedy pomôcť, nevedel si pomôcť pretože v niektorých okamihoch, ked niečo chcel vyjadriť no nevedel prísť na tie správne slová, ako by to mohol povedať, tak v tom momente povedal jeden z citátov, ktorý mal niečo znamenať. Záležalo len na druhom človeku, ako to v skutočnosti pochopí.
Falco pochopil, že by nebolo veľmi miestne, ak by chodil okolo horúcej kaše. Pozrel sa na dámu vo svojej spoločnosti a následne jej venoval jeden úsmev, ten úsmev , ktorý by mohol človeku, ktorý má ľadové srdce, roztopiť ho. ,, pred nedávnom som sa dostal k človeku, ktorý, dalo by sa povedať nebol jeden z tých, kto by mal dýchať tento vzduch. Ak viete na čo myslím, ukázalo sa, že v jeho dome sa nachádzalo niekoľko zbraní, ktoré údajne sa nedostavili k svojmu majiteľovi. No taktiež sa ani nedokázalo dopátrať k tomu, odkiaľ ich ten človek v skutočnosti má.“ Falco sa postavil zpriamene, jednu ruku si dal do vrecka svojho kabáta a následne druhou si odložil rukavice, ktoré ešte stále pevne zvieral vo svojich rukách. ,, myslím si, že je viac ako len pochopiteľné myslieť si, že tie zbrane by boli o čosi väčšom bezpečí ak by sa nachádzali vo vašich rukách. Pretože vy najlepšie viete ako im nájsť cestu k nejakému majiteľovi.“ Falco nechcel riskovať, aby sa dostavili zbrane k niekomu, kto nevie ani to, ako by sa s nimi mohlo narábať.

Začíná vážně přemýšlet o tom, že by prostě zmizela. Má ještě čas, než má nastat oficiální schůzka, takže kdyby byla dostatečně nenápadná, nemusela by nikoho potkat cestou ven. Samozřejmě by musela najít nějakou docela tajnou a asi by nešla po hlavním schodišti, ale několik přeložených bankovek darovaných personálu by mohlo situaci dostatečně vyřešit. V hlavě si buduje plán, jak všechno provede a podrobně si prochází celou trasu. Přeci to není její první návštěva této budovy, tak by se tady měla alespoń trochu vyznat. Ovšem pravdou je, že v soukromých salóncích je schopná nakreslit mapu toho dalšího jenom po paměti, ale pokud se má bavit o veřejně přístupných místech, tak je docela ráda, že vždycky najde toalety. Má v hlavě všechno rozmyšlené, ale jediný pohyb, který udělá, je, že si strčí ruce do kapes. Má úplně zkřehlé prsty. Jinak stojí na místě jako přikovaná. Celé tohle přemýšlení je sice pěkné, ale ona zrovna není ten typ člověka, co by něco vzdal a prostě by odešel. I když má schůzku, na kterou se netěší ani pořádně neví, co od ní má čekat, zůstane tady a uvidí, jak se to celé vyvine. Nebyla vychovaná k tomu, aby od věcí utíkala.
Spolkne hořkou pachuť, kterou si tím přemýšlením vytvořila na jazyku, a už se chystá k tomu, že vyrazí dovnitř do tepla, když ji nějaký pohyb přiměje zůstat. Její kontakt jí zřejmě uvnitř nenašel a šel jí hledat ven. Hned si pomyslí něco o tom, že pán bude asi hodně neodbytný. Nepodívá se na něj. Dokud nedojde až k ní, pořád čumí na světla, která se linou z Trump Tower. Pořád totiž potají doufá, že ten chlápek bude jenom nějaký zapomenutý čínský turista a že ke schůzce dojde podle jejích pravidel, tedy v čas, který si sama určí a místo, které by bylo vevnitř, protože tady venku je zima. Ale jeho slova jí hned přesvědčí o tom, že si vymyslela nějakou pohádku, která by možná byla příjemná, ale pravděpodobně dost nereálná.
Konečně se na něj poprvé podívá a otočí se směrem k němu. Během jediného mrknutí si ho celého prohlédne. Musí přece vědět, s kým bude jednat. Asi čekala někoho staršího. Ale tohle není vůbec špatná změna. Ten chlápek se jí líbí. Líbí se jí, jak je oblečený, líbí se jí jeho mluva a líbí se jí jeho obličej. I kdyby se dnešní obchod nevyvedl a z jejího nového společníka by se vyklubal nějaký nekňuba, alespoň se má na co koukat. Prohlédne si ho sice v mžiku, ale dává si načas, než stiskne jeho ruku. Mohlo by se asi zdát, že je nějaká zaskočená nebo že potřebuje ještě chvilku, aby si uvědomila, co se má vlastně dít, ale zkrátka a dobře nechce vytahovat ruce z kapes do té zimy. Takže se hýbe pomalu, aby to nevypadalo, že nemá dobré slušné vychování. Usměje se a konečně jeho ruku stiskne. "Pokud se opravdu jedná o tak naléhavou věc, tak odmítnout nemohu." Odpoví, ale v hlavě přemýšlí nad tím, že není moc schopná z něj vyčíst nějakou emoci. Neodkáže si udělat celistvý obrázek o tom, jak se bude dál chovat. Jako kdyby četla knihu v cizím jazyce, kde rozumí jenom několika slovům z každé věty a není schopná vyčíst, o čem celá kniha vlastně je. Prohloubí svůj úsměv, jelikož to se jí líbí také.
Nechá ho, aby vedl rozhovor. Koneckonců to není ona, kdo něco potřebuje. Ještě chvíli mu věnuje pohled, než se zahledí tím samým směrem. Nikdy vyloženě nebyla schopná najít na nebi nějaké konkrétní souhvězdí, všechno jí přijde jako Orion. Nikoho přeci nezajímá, že je schopná těch Orionů vedle sebe na noční obloze najít klidně i deset. Čeká, jestli to moudro ještě nějak rozvede. "Nemyslím, že da Vinci chtěl upozornit na míru světelného znečištění, která je jistě znepokojující." Odpoví mu na to, jelikož New York jí jednak nepřijde jako to pravé místo na nějakou noční romantiku při hvězdách, a také je trochu nedočkavá na to, co je ta důležitá věc, kvůli které tady oba jsou.
Jakmile se rozpovídá, věnuje mu už celou svou pozornost. Otočí se čelem k němu a dává pozor na to, co říká. Poslechne si ho a nechá si chvíli, aby si nechala celý ten příběh projít hlavou. "To mi je líto," poví nejprve trochu ironicky. Nemá žádný konkrétní výraz a člověk, který neumí číst tváře, by řekl, že žádnou projevenou lístost nemyslí vážně, ale v očích se jí objeví smutnější odlesk, který může značit jedině to, že si sama něčím prošla a že i když poví jakýkoliv vtípek, tak jí pokaždé někde u srdíčka bolestivě píchne. To by ale stačilo k nějakým osobním projevům, zpátky k možnému obchodu. "O jaké kousky se jedná?" Zeptá se rovnou bez dalších oklik. "A nynější majitel," podívá se na něj, jelikož předpokládá, že je to on, ale nechce ho tak přímo oslovovat, aby zamezila nějakým rozpakům z použití první osoby, "má nějakou představu o ceně? Mé služby samozřejmě zajišťjí naprostou diskrétnost obou stran, podle dohody můžu zastupovat obě, a také nejsou bezplatné. Pokud je nutné, aby se nedostaly k původnímu kupci, potřebuji samozřejmě znát nějaké údaje, ale je možné to zařídit." Na chvíli se odmlčí. "Proč si je ale nynější majitel nechce ponechat?" Napadá ji asi milion důvodů, proč se něčeho takového zbavit, ale chtěla by to slyšet od něj. V moderním kapitalistickém světě jmění znamená moc, proto by chtěla vědět, jaké nevýhody předčí vrozený lidský chtíč po bohatství. Jako kdyby ona sama nebyla přivedena na svět na zlatém podnose. Teď ji to ale zajímá kvůli obchodu, jestli je s vlastnictvím těch zbraní spojeno nějaké nebezpečí, musí o něm vědět.

Hviezdy svietiace na oblohe. Vec, ktorú možno mnoho ľudí dokáže prehliadnuť len z toho dôvodu, že to považujú za samozrejmosť. Tú samozrejmosť, ktorá v konečnom dôsledku tu bola oveľa skôr ako samotný človek. Tak veľa maličkostí na ktoré človek zabúda len z toho dôvodu, že dennodenne sa pohybuje vo svojej bubline naivity a snov, ktoré aj tak spôsobujú len to, že stoja na mieste. On sám nikdy nechcel aby sa z neho človek stal taký, ktorý by myslel iba na ďalší krok vpred. Ktorý by nemal nič v rukách, nič v hlave a dokonca ani len za sebou. Chcel byť ten, kto bude rovnakým ako ostatný ľudia no aj tak svojim spôsobom jedinečným. No v tejto chvíli bol rád za to, že mal možnosť vystúpiť niekoľko desiatok poschodí len kvôli tomu, čo mal nad hlavou. ,, toto je jedno z tých miest, ktoré mám skutočne rád.“ Jednou rukou sa dotkol zábradlia, pričom mohol cítiť ako mu chlad prechádza po tele. Dostáva sa do každej jednej bunky jeho pokožky no aj napriek tomu, nedáva na svojej tvári nič poznať. Vždy sa snažil o to, aby ho človek nevedel rýchlo prečítať. Pretože, nemal rád ten pocit, že by ho niekto mohol poznať. Dával si pozor na každú jednu emóciu, aj napriek tomu, že v niektorých okamihoch mu to chýbalo. Cítiť rovnakú vec ako cíti nejaký človek. Pretože v okamihu, kedy sa niekomu pozeral do očí, bral mu posledný dych, ktorý mu vychádzal z pier, rozhodne nemal ani len to najmenšie pomyslenie na niečo, čo by sa mohlo aspoň z diaľky podobať na ľútosť. ,, pretože aj napriek tomu, čo sa môže nachádzať dole, tu hore to je ako keby sa človek nachádzal na inom mieste. Nie v meste, kde sa nachádza jeden problém za druhým. A práve kvôli tomu som sa chcel stretnúť na tomto mieste, ponúknuť vám určitý kšeft..“ peniaze. Oh aké by to bolo pekné pomyslenie na ne, ak by na nich v skutočnosti záležalo. Peniaze môžu dať človeku bránu k lepšiemu životu, bránu k blahobytu no on nebol jeden z tých, ktorý by si na nich potrpeli za každú jednu cenu. V momente, kedy spomenula terajšieho majiteľa mu bolo viac ako len jasné, že vie o koho sa jedná. Nechcel chodiť okolo horúcej kaše, vymýšľať si jeden príbeh za druhým možno aj zincestovať nejaké stretnutie s falošným človekom, len aby nikto nevedel, že v jeho obydlí sa nachádza zbierka zbraní, ktoré možno v iných rukách budú prospešnejšie ako v tých jeho.
,, jedná sa o pomerne zaujímavú zbierku. Určite by sa tam našlo niekoľko zaujímavých kúskov, ktoré by aj znalca ako ste práve vy, dokázali zaujať. No myslím si, že by sme mali začať s tým slabším kalibrom.“ Falco nikdy nechodil na stretnutia nepripravený. Vždy vedel o čom bude rozprávať, v ktorých momentoch naopak bude držať jazyk za zubami. Bolo viac ako len pochopiteľné, že zbrane, ktoré obdržal od muža, ktorý už nikdy neprehovorí, z toho dôvodu, že prišiel o jazyk a následne aj o život, si pečlivo popozeral. Nebolo to tým, žeby nevedel o čo sa jedná. Samozrejme, že vedel o aké zbrane sa jednalo. Bol agentom, ktorý mal za sebou už tvrdý výcvik a ešte tvrdšie roky v nasadení. No aj napriek tomu to bolo oveľa lepšie ako byť za mrežami a stále sa pozerať na tie isté tváre. Boli to možno tie najhoršie mesiace v jeho živote. Spočiatku si myslel, že to bude dobrá skúsenosť. Predsa len, tak mnoho zaujímavých, unikátnych kúskov stvorených na pozorovanie, po ich psychickej stránke.... no to ani len netušil, že mu bude stačiť len pár dní a bude vedieť takmer každého jedného dokonalo odhadnúť. Niekedy sa mu zdalo, že naivita ľudí nemá žiadne hranice. Kedy si myslia, že ich gestá, pohľady, dokonca aj myšlienky sú skryté pred svetom. V mnohých prípadoch ten najtvrdšie vyzerajúci človek v sebe skrýva to najmenšie dieťa, ktoré v okamihu ak nájde cestu na povrch nemá v pláne sa už nadalej skrývať. ,, napríklad C14 Timberwolf. Ktorá by sa dala charakterizovať ako zbraň pre snipera. Bolo by možno zbytočné ak by som o nich hovoril takto..“ Falco premýšľal. Mohol povedať každú jednu zbraň, ktorá je momentálne v jeho vlastníctve, bez papierov ktoré sa dajú takmer hravo vyriešiť no aj napriek tomu sa v tejto chvíli predsa len rozhodol mlčať.

,, zistil som si o vás niekoľko vecí, madam..“ povedal Falco pokojným hlasom, svoj pohľad venoval práve žene, ktorá bolapo jeho boku a následne sa nadýchol. Cítil ako sa mu vzduch dostával do pľúc, ako sa mu vyčistila v jednom okamihu hlava a všetky myšlienky si opäť našli to správne miesto, ktoré si mali držať. Nemal rád, ak v jednom okamihu myslel na viac vecí a takto to bolo v tejto chvíli. Aspoň pred malým momentom. Kedy si opätovne spomenul v myšlienkach na chlapa, ktorého zabil. Nikdy sa mu nestávalo, žeby trpel nejakými snami. Nočnými morami v ktorých by ho niekto prenasledoval a chcel nejakým spôsobom ublížiť. ,, iba podstatné veci. Nemusíte sa ničoho báť. Nemal som v pláne prezerať si vaše súkromie, bolo by to nemiestne.“ A hlavne to bolo niečo, čo ho nezaujímalo. Nemal rád ak vedel o tom človeku všetko, ak nemal následne možnosť stretávať sa s určitými vecami sám. ,, viem, že v tomto odvetví máte veľmi dobré meno. No to by mal vedieť každý jeden obchodník, nemám pravdu? No ak by ste neboli špičkou toho ľadovca, určite by sme v tejto chvíli nestáli na tomto mieste..“ Falco vedel, že v jeho postavení, v jeho práci a dokonca aj v živote v ktorom sa nachádzajú meno nemusí vždy znamenať všetko. No mať pri sebe, za sebou alebo vedľa seba niekoho, na koho by sa mohol obrátiť, nie spoľahnúť ale obrátiť v ten správny moment, bolo vždy oveľa lepšie. A z toho dôvodu bol práve aj Falco na tomto mieste. Vedel, že má čo ponúknuť a taktiež vedel, že je v situácií, kedy má možnosť žiadať. ,, každá jedna zbraň, ktorá sa nachádza v zbierke padne na vaše meno alebo vašu spoločnosť. Ak uzatvoríme menšiu dohodu..“ no aj Falco bol človekom, ktorý mohol poskytnúť mnoho. Či sa to jednalo o informácie, alebo o samotné služby, ktoré robil. Predsa len bolo niekoľko spôsobov ako sa vedel daného človeka, ktorý robil problémy a ktorý si to zaslúžil zbaviť, každej jednej časti jeho mizerného tela. ,, nebudem žiadať mnoho. Len to aby som mal vo vás možného spojenca. Chcem aby ste o tom aspoň popremýšľali..“ po prvýkrát v jej spoločnosti a vôbec možno za mesiac sa na jeho tvári objavil úsmev. Bol tam len jemný náznak jeho bielych zúbkov, pripomínajúcich samotné perly mora, no aj napriek tomu to bol dobrý začiatok. No stále to nebol jeden z tých úsmevov, ktoré by sa dali kvalifikovať ako tie milé. Pretože človek v jeho úsmeve mohol vidieť aj to zlo, ktoré sa nachádzalo v jeho duši a v jeho hlave. No v tomto prípade musel zafungovať jeho šarm, ktorý bol jeho silnou stránkou.