Lower East Side

Eric nebol Temná vrana, ani Svetlá. Bol absolventom policajnej akadémie, avšak nevydal sa týmto smerom a sám nevedel, čo robiť ďalej. Nejako sa však dostal do kontaktu s Calli a spolu s ňou do stretu s týmito obchodníkmi. Jej na ňom nezáležalo tak moc, ale predsa len, bol to fajn chalan. Bola by ho škoda. Keby si však mala vybrať, svoj život, alebo jeho, neobetovala by sa preňho. Nehodlala sa celú dobu skrývať, hoci práve to bolo jej štýlom. Útočiť z tieňov, útočiť potichu. Nenápadne. Nečakane. Ale teraz už tá nečakanosť bude tak na prd. Keď už to on, posledný čo ostal, čakal. Ona bola vlastne stále v tom, že sú dvaja, než si všimla tretie mŕtve telo. Ostali už len traja. Ona, Eric a ten posledný. Zo svojej skrýše letmo videla, ako vybehol po Ericovi a zhodil ho na zem. Eric síce nebol kosť a koža, ale protivníkovi sa v tomto vyrovnať nemohol. A ona už vôbec nie. Preto nehodlala vyjsť von len tak, ako keby sa prechádzala v parku. Potichu sa presunula na druhú stranu veľkého kovového kontajnera a odtiaľ v jednu chvíľu vyšla na jeho oči tak, aby po ňom mohla hodiť ďalší shaken. Ešte jej ostávali štyri. V pohode. Ale mohla si ich zobrať viac.

Hlaveň držal chlapíkovi pri spánku a druhou rukou si ho pridŕžal, aby sa nerozhodol spraviť nejakú hlúposť skôr, kým druhá Temná vrana, alebo ktokoľvek kto bol komplicom tohoto mladíka príde do dostatočnej blízkosti. Potom by to už bolo jednoduché, zabiť oboch a mať prakticky vystarané. Uvedomoval si však aj fakt, že sa svojou pozíciou dostal do vcelku nepríjemnej, patovej, situácie. Ak zabije prvého mladíka, nebude sa mať čím chrániť pred jeho spoločníkom. Ak zabije partnera prvého, bude musieť mladíka buď pustiť, alebo mu odkloniť pištoľ od hlavy. Ani tak, ani tak. Navyše ak by jeho telo použil ako štýl a zvyšný komplic by mal zbraň, ktorou by vystrelil, stačil by čistý priestreľ a schytal by to aj on sám. Pred tým si síce všimol, že z balkóna prichádzali zväčša hádzacie hviezdice, no nemal ako vedieť, akými ďalšími zbraňami disponuje jeho zvyšný protivník.
Keď spoza jedného z kontajnerov vyšla mladá blondína, nezostal prekvapený, že zvyšný protivník je žena. Predsa len, v tejto branži sa pohyboval dosť dlho na to, aby podobné predsudky nemal. Ženy dokázali byť rovnako schopné a nebezpečné ako muži. Minimálne v tomto ohľade ich nepodceňoval a bral ako sebarovné.
"Takže, kto bude prvý? Ty, či on?" spýta sa už pomaly otrávene, pretože nemal rád komplikácie, aj keď ich musel očakávať a to vždy. Tak nejako očividne vylúčil možnosť, že by z tohoto vyšiel živý aj niekto iný ako on. Plánoval zabiť oboch, pretože minimálne jeden z nich bol Temnou vranou, a teda jeho cieľ. "Môžem sa rozhodnúť aj za vás," odvetí pokojne cez zaťaté zuby čakajúc na odpoveď. Mužovo telo držal ako živý štít, pri čom mu výhražne pritisol hlaveň tak, že sa mu zaryla do spánku, dávajúc dostatočne najavo, že dnes žiadne kompromisy nebudú.

Nemohla vedieť, akú mušku on má, a či by ju v momente nezastrelil, pretože síce mala na sebe niečo, čo jej robilo ďalšiu ochrannú vrstvu, stále veľa miest bolo smrteľne zraniteľných. A ona sa zrovna na nejakú samovražednú misiu necítila. To nikdy nie. Išlo o sekundy, a ona nevedela, čo sakra spraviť. Aby Erica zachránila. Spravila chybu, že sa odhalila. Ale teraz už to nevráti späť. Buď sa presunie, a to okamžite, alebo ostane štát na mieste rovno na odstrel. Pohľad jej padol na budovu vedľa. Keby prebehla k nej.. Mohla by tam získať naspäť svoj moment prekvapenia a zabiť ho z výšky. Shakenom, čo nebola hviezdica, ale podlhovastý nôž s menšou rukoväťou, ostrý z oboch strán, s ostrou špičkou. Jej obľúbené vecičky na vrhanie. Bola veľmi malá šanca, že by sa ona netrafila, aspoň sčasti tam, kam mierila. Ale no, záležalo na okolnostiach. Terče, na ktorých trénovala roky a roky predsa boli nehybné. Eric, zranený zvieral v ruke svoju zbraň, ale ani sa nepohol. Bez dlhšieho váhania sa rozbehla k tej budove oproti. Pozornosť môže venovať len jednému z nich, a bolo to síce sobecké a hnusné, ale ona vlastne bola tiež, a o niekoho, koho poznala dokopy asi sedem hodín, nemala takú starosť. Keby mala zakaždým o všetkých, sama by tu už dávno nebola. S jej rýchlosťou isto stihla dobehnúť do budovy. Vyzeralo to tu neobývane a veľa okien bolo vybitých, dvier rozmlátených, a stien zničených. To táto ulička bola až tak hrozná? Dokonca to tu vyzeralo, akoby tu horelo. Ktovie, čo sa tu stalo. Zisťovať to nehodlala, mala zrovna iný bod záujmu a tým bol on. Ponáhľala sa k najbližšiemu oknu alebo balkónu, aby ho mohla nájsť. Človek z výšky má vždy lepší prehľad, je to ako pozerať sa na nejaké zvieratko v terárku. On však nevyzeral tak naivne, aby sa nijak nekryl, a už vôbec nepochybovala o tom, že Eric bude zrejme za pár sekúnd mŕtvy. Skryla sa za najbližšie miesto s výhľadom. Kde je? Prstom jemne prešla po jednom z nožov. Tak, aby ju neporezal, hoci by jej to ani nijak moc nevadilo, na také rezné rany bola zvyknutá dosť.

Znudene, možno priam až znechutene prevráti očami nad ženiným rozhodnutím a akonáhle sa ona rozhodne zareagovať, spraví to isté ak Kord. Tesne pred tým, ako blondína zmizne v budove, uličkou sa rozozvučí výstrel a o chvíľu na zem dopadne mŕtve telo s prestreleným spánkom. Kord sa nasledne bez váhania rozbehne s vytasenou a prichystanou zbraňou do budovy. Opatrne to tam prečesáva miestnosť za miestnosťou a postupne sa presúva na vyššie poschodia. Všade je ticho, nepochybuje o tom, že Temná vrana má rovnako dobrý výcvik. Nad tým mŕtvymi telami, ktoré nechal dole, nemal žiadne výčitky. Keby mal pri tejto práci pochybnosti, nebol by predsa tam kde je, taký dobrý aký je. Bol si plne vedomí faktu, že sa prázdnou budovou nepohybuje nečujne, pretože predsa len vo vyprataných miestnosťach sa ozvena niesla až príliš ľahko. Preto začal pomaly a ťahavo písakť, čím mal v plnáne ženu ešte viac zmiasť, pretože ozvena melódie, ktorú si pískal, sa teraz rozliahala po úplne celej budove a nebolo úplne jednoduché určiť, odkiaľ to celé prichádza. Kord však nebol trepezlivý, to ani omylom, a presne preto dúfal, že s ňou skoncuje čím skôr tým lepšie. Pracovať v "utajení" nebolo práve podľa jeho gusta a už mal tejto ťahajúcej práce sa po krk. Luger držal v oboch rukách kvôli presnosti a v budove zostávalo naozaj už len málo izieb, ktoré ešte neprešiel. Cítil, že korisť je blízko a desivá melódia, ktorú si pískal, sa už pomaly blížila ku koncu.

Zmizol jej z dohľadu, to znamenalo, že už bol v budove, kde ona. Otočila sa chrbtom k vybitému oknu, presunula sa do inej izby, celkom ľahko, keďže tam pre istotu ani dvere neboli. Zjavne tu bol dávnejšie nejaký požiar a nikto sa sem odvtedy nevrátil. Čo ju zarazilo snáď najviac bolo - to sem snáď nechodili spávať ani žiadny bezdomovci? V tejto uličke ich isto bolo najviac, veď to bolo smetisko. Všade bordel, díleri a isto aj iní obchodníci, na každom druhom kroku. Nemala čas sa nad tým teraz zamýšľať, aj tak jej to bolo jedno. Teraz to poslúžilo akurát tak ako dobrá skrýša. Najlepšia bola tam, kde v podlahe bola diera, a mohla vidieť na spodnejšie poschodie. Pod ňou boli poschodia asi dve, nad ňou už žiadne. No, dobre, trochu nápadné to bolo, predsa len - diera v strope, ale určite bezpečnejšie, než priamy stret. S ním. Spoliehať sa najviac mohla na svoje zbrane na diaľku. A na to, že má dosť dobré reflexy a hlavne dosť veľké šťastie, aby ju on nezasiahol tam, kde by jej to vážne ublížiť mohlo. Aspoň hruď mala čiastočne dobre krytú. Fatálne zranenia by to nespravilo, lenže hlava? Počula jeho vzdialené kroky. Nie tak vzdialené, ale tlmené, nesúce sa najmä ozvenou v takmer holých miestnostiach a chodbách. Kde bol teraz? Na zem sa natiahla ako had, tesne pred tú dieru v podlahe. Počula pískanie, určite išlo nižšie, ale nevedela povedať, odkiaľ. Prečo to vôbec robil? Aby ju zmiatol? Ale hlavou otázkou bolo teraz, či využiť vrhacie zbrane, pretože on už vedel, že si práve na ne má dávať pozor. Videl jej vražednú presnosť, jej mrštnosť, energiu, s ktorou hádzala, akoby to boli len nejaké konfety, ktoré rozhadzovala okolo. Než si stihla premyslieť, čo z toho teda vôbec spraví, aby ho už mala z krku, prechádzal pod ňou. To proste poznala. Kroky vtedy boli jasné a ozvena bola len ako šum v okolí. Dokonca keby sa trošku nahla nad tú dieru, by videla jeho boty. Ale aj on ju. Než by si uvedomil, že je nad ním portál z inej dimenzie, teda..poschodia, spravila to prvé, čo jej napadlo. Skočila naňho, v podstate za krk, odkiaľ hneď išla po jeho zbrani. Druhú ruku, so skrytou čepeľou, mu pritisla na hrdlo. Jej nohy sa dotkli zeme, stála mu za chrbtom, čo je pozícia, ktorú isto nikto nikdy nechce dovoliť, pretože je jedna z najnebezpečnejších. Čepeľ bola čiastočne zakrytá. Od temných mali jednu odlišnosť, inak boli takmer totožné. Elektrický šok. To zatiaľ využiť neplánovala, aspoň nie, kým bola takto tesne pri ňom. Ale zato ostrie na holej koži mohol cítiť dosť jasne. "Kým ty vôbec stihneš namieriť, budeš bezhlavý Nick. Ani to neskúšaj." Iba menšie varovanie, najviac chladným hlasom, aký dokázala vydať. Aj keď sotva postrehnuteľný vtip si ani tak neodpustila.